Poviedky Rudolfa Slobodu

Jášovské škovránky

V sobotu 15. októbra som bol už od rána nepokojný, lebo na druhý deň ma čakala cesta do Prahy, mal som sa tam zúčast­niť besedy o hre Armagedon, a spolu so mnou aj herečka Zita. Ona vlastne besedu zorganizovala. Údajne ju oslovili dve sleč­ny úradníčky po zhliadnutí hry a zatúžili po besede s autorom aj s ňou. Poznám prácu v takýchto kultúrnych inštitúciách, kam sa každý týždeň musí zohnať nejaký umelec alebo umelec­ké teleso či aspoň niekto kultúrne angažovaný, človek, muž alebo žena, a títo ľudia, tak trocha akoby z iného sveta — nie iba preto, že sú zo Slovenska, ale hlavne z tej kultúry majú niekoľko hodín zabávať, vzrušovať, potešiť, poučiť a ukojiť bese­dujúcich, poslucháčov, obecenstvo.
Hoci som si celú sobotu musel dôkladne naplánovať, aby som večer nebol príliš rozrušený pred dôležitým spánkom, ale ani príliš unavený, predsa som už okolo poludnia celý program zmenil, nasadnúc na bicykel, a to v papučiach a tep­lákoch, a vyrazil som k Dunaju pod Devín. Slnko priam pražilo, v bezvetrí sa dobre ťahalo, robil som obrovské ťahy, takže o pár minút, úplne prekvapený svojím výkonom, som zabočoval poza devínsky cintorín k hradu, ktorý sa pnel na žiarivej oblohe ako živá rozmarná bytosť, ako plaz, odpočí­vajúci po dobrom žrádle. Nikde ani živej duše. Na rakúskej strane, asi tri kilometre poniže Hainburgu, nehlučne bagrova­li dva riečne bagre a nad nimi lietali havrany.
Zosadol som z bicykla a zahľadel som sa na Panenskú vežu a šedé skaly a na chrbte som cítil horúce sInko. Čakal som na nejakú myšlienku, a myšlienke predchádzal náhly záchvat hladu, úzkosti a absurdity. Na sekundu som mal onen zvláštny pocit, ktorý sa po slovensky nedá vyjadriť inak ako slovom hovno. Cítil som sa malý a ničomný a zbytočný, takmer nee­xistujúci. Očami som potom uhol k rieke, sipiacej a víriacej na miestach, kde sa do nej vlievala Morava. Tento hrozný a ne­pekný a strašný Dunaj, studený aj v lete!
Sadol som na bicykel a vchádzal do poludňajšej dediny. Ako by ma potešila krčma a jej smrady. Ale cez obed mali vša­de zavreté, len galéria Bidelnica bola otvorená. Už som nebol iba hladný, ale aj smädný. Nebudem hľadať krčmu, lebo o štvrť hodiny môžem byť doma a jesť, pokým za štvrť hodiny, keď aj krčmu nájdem, mi jedlo nepripravia, iba ak nejaké počokolá­dované keksy. Pustil som sa odvážne späť. Odvážne preto, lebo hlad sa neznesiteľne stupňoval, ešte nikdy v živote som nebol taký hladný. Nie iba preto, že som dnes neraňajkoval, ale aj zo zmeny prostredia. Dýchal som vlastne vzduch, hoci iba chvíľu, Európskej únie, ktorý prúdil z Hainburgu, možno až z Jadran­ského mora.

Prišiel som domov a z papierika, ktorý zhodil prievan na zem, som vyčítal, že som sa chcel už ráno oholiť, aby ma v noci nedrhla perina — do večera by oholená pokožka ako-tak zhrubla a rekultivovala sa. Ak sa teda budem holiť teraz, zosta­ne zničená a noc strávim v neznesitel'ných rušivých impulzoch a cesta do Prahy bude ešte strašnejšia. Ako budem môcť potom večer besedovať?
Rýchlo som sa nahltal a napil a zvalil som sa na posteľ a stalo sa to najhoršie, čo som si mohol priať: zaspal som a spal som až do zotmenia. Čo ja budem teraz robiť v noci, božeotče!
Musím vstávať o šiestej, a keď si dám liek na spanie, tak ma budík nezobudí. Veril som potajomky, že sa môže stať zá­zrak, aký poznám zo zimných mesiacov, keď človek vydrží prespať celý týždeň, a hore, bdejúci, je počas toho týždňa nejakých sedem hodín: čím viac vylihujete, tým ste malátnejší a otupenejší a neveríte, že ešte niekedy príde čas, keď budete spávať civilizovane osem hodín denne a ostatné hodiny bu­dete aktívny, a čím viac spíte, tým máte väčší pocit viny, lebo sny bývajú aj hrozné, aj tajuplné, plné hriechu, incestu, vrážd, krádeží, perfídností a vlastizrád, keď si nie ste istý, či ste ozaj ten zločin vykonali, alebo sa vám pred chvíľou iba sníval.
Okolo ôsmej došiel na návštevu môj priateľ básnik so svo­jou frajerkou: vyrozprával som im pocity spod Devína a svoje velké súženie a strach z cesty do Prahy. Básnik povedal, že aj on bol na besede v Prahe, v tej istej inštitúcii. Mňa samotná beseda nevzrušovala, išlo o cestu. Básnik, o tridsať rokov odo mňa mladší, a jeho frajerka, mladšia odo mňa o štyridsať rokov, sa nijako nedokázali vžiť do mojej situácie, a ani mi nemohli nijako poradiť. Okolo polnoci som však asi zaspal a zobudil som sa až o druhej, napil sa mlieka, znova zaľahol, zobudil sa o pol štvrtej, znova vypil mlieko, zaspal, a keď som sa konečne upokojil a začal som bojovne chrliť vo sne nadáv­ky na celé svoje spisovateľské remeslo, zazvonil akoby z diaľ­ky, z Devína, budík a o chvíl'u som vyliezol spod spotenej duchny, rozzúrený a vykorenený.
Toto všetko som nemusel absolvovať, keby som býval ochotný cestovať do Prahy autom. Boli by sme tam o päť hodín. Ale ja v aute nevydržím ani pol hodiny, a preto som presadil vlak — napriek tomu, že Zita sa zase bojí cestovať vlakom, lebo je zvyknutá všade chodiť vlastným autom. No už som hore, už sa obliekam, pijem kávu, sedím na drevenom záchode a môj šramot zobudil sestrinho mad'arského kohúta, spiaceho vedľa, a ten začal kikiríkať, k nemu sa pripojil aj mladší susedov kohút, ešte mutujúci, a ďalšie kohúty a všetko sa radovalo, že gazdovia vychádzajú spod duchien a vypustia hyd na svetlo.

Spomenul som si na krásne miesto v Kafkovom Zámku: akýsi úradník zakikiríka, aby odohnal K.-a z chodby. Ktovie, či Kafka počul niekedy kikiríkať kohúta? Sme náchylní vidieť v Kafkovom živote iba samé utrpenie. Lebo spev kohúta musí povzbudiť aj najsmutnejšieho mizantropa, a tak si myslíme, že Kafka okrem nešťastných lások a nedorozumení nezažil nič senzuálne, priamočiaro vznešené a prosto krásne. Predstavil som si, že musím v Prahe navštíviť Zlatú uličku a dom, kde Kafka písal. Striaslo ma božské vytrženie z predstavy, že ešte dnes možno uvidím Chrám svätého Víta a kľaknem si na dre­vené kľačadlo, vyšúchané miliónmi podrážok všetkých nácií sveta.
Už som oblečený, kladiem na svoju prešedivenú hlavu šedivý klobúk a opúšťam dom: žena spod periny bedáka a na­dáva na Zitu, ktorá ma tak surovo vťahuje do kultúrneho diania, na cesty, do televíznych relácií, a zrejme ma uženie k smrti, urobí moju ženu vdovou, zbaví ju živiteľa a priateľa. Zamkol som ju a kľúč dal do šopy, predpokladajúc, že nezabu­dla na dohodu, podľa ktorej druhý kľúč visí na klinci nad jej posteľou. Tam ho asi nenájde a bude po celé dva dni mojej ne­prítomnosti vchádzať a vychádzať z domu cez okno. Kráčam poza humná k autobusu, a keďže idem z prvej zastávky, sedím vo vozidle sám a tých pár minút k ďalšej zastávke mi stačí, aby som zabudol na Novú Ves, na ženu, na spánok, a tep sa mi zvýši a zrýchli, ako profesionál už nie som občan, som bôžik, posol, utešiteľ, činiteľ z neba, klbko, v ktorom je zvi­nuté celé vzdelanie, a to idem teraz odovzdať národu českému.
V Dúbravke som prestúpil na iný autobus, a o pol hodiny som už vchádzal na stanicu zvaná Hlavná, v Bratislave. (Škoda krásneho slova, ktoré sme predsa len mohli od Čechov prebrať — nádraží.) Poprechádzal som všetkými miestnosťami a čakárňa­mi, aby som sa uistil, že som tu skôr ako Zita. Zistil som, že manželka mi zle odpísala odchod Hungarie do Prahy: naraz som mal hodinu a pol času a Zita, ktorá iste odchod zistila presne, nemôže v nijakom prípade už byť na stanici, predo mnou. Mám rád stanice všade na svete, aj na fotografiách a filmoch a na obrazoch. Keby som sa dozvedel, že Hungaria meš­ká sedem hodín, prežil by som možno opäť jeden nádherný deň, podobný dňom mladosti, keď som cestoval buď ako vojak, alebo ako baník z Ostravy, nehľadiac na príchody a odchody, sediac celé noci v čakárni a driemajúc. Keby som sa nehanbil,
chodil by som na nádražia-stanice ako do kostola, uľaviť duši, odpočinúť si, nadýchať sa ľudskej vône, tej vône putujúcich, toho hurhaju a vzrušenia sa nasýtiť a vidieť vlaky, vozne, koľaj­nice, koľajnice lesknúce sa vo svetle nočných lámp, v daždi aj počas sneženia, nadýchať sa vône ocele.
Vlak síce nemešká, ale aj tak mám času, a preto som mo­hol po druhom pátraní, po novom okruhu, objaviť zmenáreň. Vojdem dnu, informujem sa. Hej, dajú sa tu zmeniť slovenské koruny za české. Po zrelej úvahe som zamenil tristo Sk za české. Dostal som krásnu červenú kovovú desaťkorunovú českú mincu. Bože dobrý, ako je dobre, že máme zmenárne.
Potom znova všetko obchádzam, hľadám bufet, bufetu niet, iba vonku pred stanicou, ale ešte nie som hladný, len chcem vedieť, kde je bufet, lebo viem, že keď príde Zita, bude hned' niečo nakupovať a bude kupovať, až pokým sa nevrátime z Prahy, kde len bude niečo na kúpenie. Z tohto hľadiska ma potešilo, že otvorili novinový stánok: Zita si neskôr kúpi do vlaku na čítanie všetky denníky.

Sadol som si na akúsi lavičku a zapálil si, fúkajúc dym do vetra. Z diaľky prichádza peši Zita s kabelou, na hlave má čier­ny klobúk, oči sa jej lesknú, pery červenejú. Chôdza ju zniči­la. Prečo ju nedoviezol muž autom? Chcela sa prejsť. Prišla domov z divadla o tretej v noci, lebo sa nemohla vymotať z oslavy po premiére hry Kabaret, kde hrá jednu rolu, nie hlav­nú, lež predsa. Bŕ. Už mi aj skazila náladu. Ako takto nevyspa­tá bude besedovať? Ved' máme v programe, že tam čosi zahrá z Armagedonu. Dlho som ju však nel'utoval, lebo začala hl'adať lístky a miestenky, ktoré včera bola kúpiť. Ako obvykle (teda ako obvykle aj iné ženy), len čo otvorila kabelku, zistila, že lístky nemá. Nadvihol som si klobúk a zaradoval som sa. Pôjdeme domov... ale lístky sa našli, boli tam, aj miestenky, dokonca ona už včera zamenila naše peniaze za české, a to nejakú masívnu dávku, lebo mala celkom odutú peňaženku.
V tom sme zbadali mladý pár, ktorý cestoval do Ostravy iným vlakom, a nemuseli sme sa svojim pražským starostiam venovať, lebo Zita ich poznala, predstavila ma a po krátkom čase už hlásateľka zdrveným a ospalým slovenským hlasom oznámila, že Hungaria prichádza a príde na druhé nástupište (vraj k druhému nástupišťu — lenže nástupište bez koľajníc, ten betón, kde ľudia stoja, nie je nástupišťom, nástupište sú koľaje plus onen betón, teda vlak nepríde k niečomu, ale na. Zrejme nejaký ostrý Slovák vykorešpondoval odniekiaľ zo Žiliny alebo Zvolena „správnu" predložku.).
Vnárame sa do podjazdu a vychádzame na nástupište, vliezame do prvej triedy, za jedálny vozeň, obsadzujeme kupé. Zita položila na sedadlo všetky svoje noviny a časopisy, po­ložili sme klobúky na držadlá, zavesili kabáty a naraz sa vlak pohol, ide.
Hungaria preletí okolo mojej rodnej obce Devínskej, ale aj tak uvidím pod mostom, vlastne pred mostom, človeka, občana, povedzme, že to je Jožko Klačka, nie môj spolužiak, ale jeho menovec o niečo starší ako my, možno to ani nie je on, ale mi ho pripomenul, ten chlapec smoliar, s predkusom, červenou tvárou, akousi rečovou chybou, stále s nejakou zlo­meninou, s niečím pokazeným, a predsa stále zadychčaný od aktivity, usmievavý, ochotný, hovorím, možno to nie je on, a stisne mi srdce od nekonečnej lásky k týmto ľud'om, s ktorými rastiem odmalička, medzi ktorými sú aj takzvaní nepriatelia, ale ja ich nekonečne a nevysloviteľne milujem ako seba samé­ho, až je to zvláštne a akoby zvrátené, akoby nemožné, až sa tomu čudujem, a ani o tom nepíšem, ale teraz mi vytryskli slzy, keď som toho Klačku videl kráčať bez čapice a až do Malaciek som nemohol zdržať plač.

Zita si možno všimla moje rozcítenie, hoci som stál na chodbe a pozeral von oknom na Záhorie, na tú obyčajnú kra­jinu, ničím nie zvláštnu ani nie nejako úrodnú, a ona čítala ti­tulky v novinách a šuchotala a zívala. Teoreticky vzaté, takáto láska je ozaj zvrátenosťou a normálny človek by sa mal vystrí­hať, ak nechce umrieť od žiaľu nad strašnými osudmi rodákov, aby nechal takýto cit prepuknúť.
Prešli sme pokojne cez hranice, chodbičkou prešli colníci, nakukli do kupé a vlak išiel ďalej. V Břeclavi k nám nastúpil Čech a začali sme komunikovať o politike. Poznal Slovensko, bol vojakom v Mikuláši, ešte za Československa. Poznal naše politické dianie, ale aj tak bol rád, keď som mu isté veci bliž­šie vysvetlil. Zite, ako som vyšípil, sa nepáčil. A veru. Keď som na desať minút odskočil, ako funguje jedálny vozeň, Zita pre­žila ťažké okamihy; potichu mi referovala (zatiaľ čo si Čech nasadil slúchadlá a začal počúvať svoju hudbu), že na ňu hrozne pozeral.
Keď potom Čech vyšiel, asi na vecko, Zita mi zahrala, aké ksichty robil. Oponoval som, že to nepatrilo jej, že zrejme má svoju obľúbenú nahrávku a tú nejako intenzívne prežíval, okrem toho, možno sa on bál jej, ved' prečo sa stále na neho tak čudne pozerala spoza novín, keď som ja s ním hovoril. Há­dam sa mňa môže niekto báť? pýta sa Zita. Takú istú otázku by mohol povedať aj on, namietam, zrejme nikdy v živote nemal predstavu, že raz uvidí v kupé Hungarie Slovenku, ktorá číta päťdesiat novín.
„A vieš, čo ešte robil? Cmugal a mľaskal," povie Zita.
„Sú také hovädá, čo si cicajú zuby jazykom, ale to je iba odporné, netreba sa ich báť," hovorím.
„Už ide, dávaj pozor - pozri sa, ako očervenel, keď ma zbadal," povie Zita.
Ešte som jej stačil povedať:
„Bože môj, asi mal tvrdú stolicu..." a vtedy už Čech s úsmevom zasadol na svoje miesto, nasadil si slúchadlá a za­vrel oči a asi o päť minút úplne obelel. Zrejme mal na vecku otvorené okno a ofúklo mu tvár. Potom som išiel do jedálneho vozňa, kde som použil svo­je chatrné znalosti nemčiny a od Mad'arov, ktorí asi vlastnili voz, som si objednal raňajky, a to ma stálo všetky české peniaze. (Boli sme už na území Českej republiky — slovenské koruny nechceli.) Cena týchto raňajok mi dodala povznesenú náladu, cítil som sa ako Lord Byron a s obrovskou vehemenciou som príbeh vyrozprával Zite aj Čechovi, ktorý sa svojou hudbou už asi nudil a žiadalo sa mu živého ľudského kontaktu. Čech z môjho príbehu úplne vyhladol a vytiahol krásne zlatisté buchty, ozdobené cukrom, a ponúkol mi a sám zjedol asi šty­ri. Zita hlbokým dychom zakrývala obrovské rozrušenie, lebo sa nazdala, že si vezmem od neznámeho človeka buchtu. Keď už ostatok zbalil, upokojila sa, bol som zachránený.

Vlak spomalil, Čech povedal:
„Vysočina."
Nádherné lúky, dedinky, zvonice, kopce, nebo plné jesen­ných mrakov.
Poviem:
„Už tu chýba iba škovránok, skřivan."
„Ach, ja mám strašne rada škovránka," povie Zita. „Já jsem Skřivánek," povie s úsmevom Čech.
Pozriem s úsmevom na Zitu a poviem:
„No vidíš, ty strašpytel..." a už som chcel Čechovi poroz­právať jej fóbiu, ale Zita ma gestom zadržala.
„Ja mám ešte krajšie meno, ja som Sloboda," poviem.
„Jó, za Svobodu jsem byl vojákem v Mikuláši," povie Čech.
„Ale on je Sloboda," povie Zita.
„Rozumím, Sloboda."
„Na vojenčine mi hovorili generál Svoboda," poviem a neklamem, ešte iste žijú svedkovia. Zita, pravda, nemohla vedieť, že keď začnú muži rozprávať o vojenčine, padá všetko bokom a ženy prestanú byť zaujímavé. Práve zrejme dočítala niečo o Bosne a zatvárila sa nevojensky. Pýtam sa Čecha:
„Aká velká je teraz česká armáda?"
„Tak to skutečné nevím, jisté ne velká, ale já už to ani nesleduji," povie slušne Čech.
Nato sme rozvinuli debatu o mobilizácii roku 1961, keď československá armáda mala v zbrani pol druha milióna voja­kov a ako sme všetci čakali na svetovú vojnu. Rozbúchalo sa mi srdce, keď som podrobne rozprával príbeh poplachu na Šumave, bojovú pohotovosť, ono zvláštne napätie pred sku­točným bojom, aké zažije muž iba raz v živote, a potom bud' padne, alebo ide do druhého boja, lenže bez pečate prvotného zážitku, už to berie ako remeslo.
A tak sme sa dostali do Prahy.
Čakali nás pracovníčky, teda zatiaľ iba jedna, so svojím priateľom, z kultúrneho strediska. Bola to Slovenka, ktorá ma poznala, ale ja som si myslel, že hádam v Prahe sa už ľudia ani nepredstavujú, lebo mi iba podala ruku a predstavil sa iba jej priateľ. Až v metre som sa na ňu lepšie pozrel a zistil som, že sa poznáme už roky. O pár minút sme stáli pod sochou sväté­ho Václava. Zastal som a zatajil dych na tomto posvätnom mieste: socha samotná ma nikdy nevzrušovala, ale toto miesto áno, a trocha to aj zastieram. Ten Slovenkin priateľ sa pýta:
„Jak dlouho jste nebyl tady?"
„Ja, ja... priznám sa, naposledy som tu stál roku 1979." Aj Zita bola prekvapená.
Kráčali sme peši dolu Václavákom a prešli mi všetky depresie. Pozeral som sa na ľudí, na každého zvlášť, na ich obleky, na ich kabely, na výklady, v nedeľu voľné, na paláce, na okná, ktoré sa vo výške leskli, na Melantrich a prial som si, aby sme išli pomalšie, čo sa však nedalo uskutočniť, lebo sa máme podľa plánu najprv usadiť v kultúrnom dome, kam príde fotograf z Reflexu, ktorý nás odfotí, a potom ešte do Reflexu urobíme interview.

Len čo sme vošli a odložil som aktovku a kabát a klobúk, slečna urobila kávu a naštartovala magnetofón. Odpovedal som na jej otázky asi tri hodiny a aj som zabudol, že tu niet Zity. Tá si totiž ľahla do kresla a obutá a v kabáte zaspala ako poleno. Ja som po interview už bol taký vyčerpaný, že som dostal záchvat smiechu, keď som videl, ako poplašene Zita otvára oči a neverí, že o hodinu sa začne beseda.
Išli sme však ešte na večeru. Vošli sme hned' do najbližšej reštaurácie, kde sedeli, okrem iných, veľmi hluční Taliani, ale akísi tirolskí, lebo huhňali ako Rakúšania.
Zjedol som nasilu polievku, viac som nevládal. Mal som strach, že odpadnem. V reštaurácii bolo dusno. Trocha sme vyšli na ulicu a zase dnu. Usporiadateľka ma zoznámila so svojou priateľkou, krásnou Sašou Jaremenkovou, tá bola náhodou v Prahe a prišla sa pozrieť na mňa a na Zitu. (Ešte počas nakrúcania rozhovoru do Reflexu som telefonoval so Slovenkou Táňou, ktorá sa usadila v Prahe, ale na besedu nepríde.) Vošli sme do veľkej sály, kde sedeli roztrúsení ľudia, bolo ich osem. Ja a Zita sme si sadli na pódium a usporiadateľka vysvetlila, s kým sa bude besedovať. Sedíte pred nezná­mymi tvárami. Neviete, kto čo je, čo bol, čo si myslí. Podľa skúseností z iných besied rozdeľujem besedujúcich na tri časti: prvá časť vás trocha pozná, čítala vašu knihu, druhá časť vás pozná z recenzie alebo informácie v novinách, ale nič nečíta­la, a tretia časť sú úplne cudzí, nejasní ľudia, ktorí sa dostali na besedu úplne náhodou, lebo chodia na podujatia a je im jedno, kto sedí na pódiu. Týchto všetkých si musíte získať, musíte im dokázať, že ste autor, že máte talent, musíte im povedať, koľko zarobíte, čo robí vaša žena, kedy ste začali písať a čo píšete a čo budete robiť, keď budete starý. Po besede vy sám neviete o nikom nič. Táto vzorka je stabilná, zväčša sa ešte vyskytne nejaký psychopat, ktorý vám buď vynadá za vaše texty, alebo vám vynadá omylom, lebo si pomýli meno a nadáva na vášho kolegu, čo vás môže potešiť, ak to vôbec niekedy zistíte.
Inak asi pozerajú na besedy herci. Zita bola zdesená, že nemá pred sebou plné divadlo. Je zvyknutá zrejme priamo na infražiarenie, ktoré na javisko prúdi z divákov, natlačených ved­ľa seba v laviciach. Najviac herca desí prázdna stolička, prázd­ny rad. V tejto sále bolo asi sto miest, nemohla byť plná, to sa spisovateľom nestáva, ale aspoň tridsať ich mohlo byť, bože.
Treba divákom vyjsť v ústrety: odhalíte im všetky svoje slabiny, neresti, hriechy, treba na seba nakydať, hovoriť to však s humorom, aby poslucháč mal istotu, že všetky trable ste si zapríčinili sám. Keď sa vám podarí v poslucháčovi vzbudiť dojem, že pred nimi sedí úplné hovädo, môžete byť konečne spokojný, a beseda sa pomaly môže zakončiť. Podľa tejto sché­my pokračujem rutinne na každej besede a vždy je všetko OK. Ale teraz som mal vedľa seba slávnu slovenskú herečku, ženu, ktorú pozná v Bratislave každý policajt (keď Zita šoféruje), každý predavač, intelektuál aj prostý ľud. Herec nerád na seba kydá, nerád hovorí o svojich chybách, ba dokonca nerád realizuje tzv. negatívnu rolu, radšej nie, radšej pozitívnu, dobrákov. A tak som ani nemohol na seba začať kydať, lebo by som ju zhodil — ako môže ona, slávna herečka, sedieť na jednej besede s nejakým zvrhlíkom!

A skutočne: Zita ma začala chváliť do neba, začala vysvet­ľovať svoje zážitky, keď číta Slobodu, porovnala ma so slávny­mi svetovými menami, takže týchto osem l'udí mohlo získať dojem, že Zita je moja milenka a ja ju nútim k takýmto vy­znaniam, keď chodíme po turné. Keď ma porovnala s Jánom Kollárom a pomýlila sa, že písal staroslovienčinou a ja som ju opravil a povedal, že išlo o češtinu, vznikla konečne medzi poslucháčmi príjemná konfrontačná atmosféra. Len som nemal obhajovať svoju pravdu — ako som mohol mať pravdu, keď som taký smoliar! Mal som ustúpiť už zo slušnosti.
Potom Zita zahrala úryvok z Armagedonu, krátky mono­lóg, sediac na zemi. Aj slzy jej tiekli, tak to hrala a poslucháči jej zatlieskali. Nato som sa rozhovoril, začal som bezohl'adne nadávať na svoju povahu a na svoju matku a otca a súrodencov a manželku, a potom sa beseda už mala skončiť, keby sa ne­ozvala pani zozadu, patriaca k poslucháčom, ktorí ma vidia po prvý raz, a začala nadávať na normalizáciu a Husáka a pokaze­nú češtinu generácie, ktorú Husák normalizoval. Zitu táto žena zaujala. Pani potom prešla k svojmu snu, ktorý ju včera vydesil a potvrdil jej isté predtuchy. Má priateľa, ktorý sa pod vplyvom normalizácie zbláznil a stala sa z neho žena. Tú ženu zo seba vyhnal, bol a je zase muž, a urobil na normálnom cin­toríne tej žene hrob, na ktorý chodí a kladie kvety, a táto naša poslucháčka ho podporuje a sprevádza. Všetko hovorila súvis­lou češtinou, plnou archaizmov a výrazov z učebníc psy­chiatrie, takže som začal mať strach. (Pani sa čiastočne dotkla aj mojej teórie — podľa nej by spisovateľ nemal používať slang nerozmyslene, lenže pani vec ponímala posunuto a slang považovala za hlavný politický nástroj diktatúry.)
Keďže prešla už druhá hodina besedy, usporiadateľka vec zakončila.
Išiel som do izby, kde budem spať, a začal som sa vyzliekať: je to miestnosť, kde účinkujúci, ktorí nechcú spať v hoteli, zadarmo prespia. Zita mala ísť do hotela, ktorý už bol zaiste­ný. Keď som sa už sprchoval, začul som na chodbe hrmot a buchot a ľudské hlasy: ráno som sa dozvedel, že Zita odmiet­la ísť do hotela a usporiadateľka so svojím chlapcom jej uro­bili posteľ v kuchyni, na opačnom konci chodby.
Paplón bol tenký, tvrdý, takže do rána som hrozne pre­chladol a so sopľom som vyšiel na chodbu, kde už sa motali úradníci a nejaký inštalatér, oblečený v červenom inštalatérskom kroji, opravoval akúsi rúrku a jeho tvár, taká podobná všetkým remeselníkom sveta, vyjadrovala božskú vyrovnanosť a odo­vzdanosť do vôle nadriadených. V kuchyni už sedela oblečená a svieža Zita a hned' začala pretriasať tú paranoičku z besedy.

Zite sa páčilo, ako pani zle počula moju epizódu o jášov­ských škovránkoch a vo svojom prejave sa domnievala, že ide o jakešovské škovránky. (M. Jakeš, generálny tajomník komu­nistov tesne po Husákovi, známy svojou neohrabanosťou a ne­schopnosťou, považovaný za hlavnú príčinu odporu Čechov a Slovákov ku komunistom.) Jášovce sú časťou novoveského chotára, za tehelňou, za územím, kde sa narodil Peter Pišťa­nek, pole, kde sa našli rôzne avarsko-slovanské starožitnosti... ale o škovránkovi som začal na besede hovoriť hlavne preto, lebo ma zaujal - možno tak silno ako Zitu pani paranoička - práve pán Skřivánek z Hungarie.
Po raňajkách, ktoré nám pripravila pani z kancelárie, sme vyrazili do ulíc. Môj plán bol Hrad a Chrám svätého Víta a Zlatá ulička.
Chcel som pôvodne ísť na Hrad peši, ale keď sme sedeli v taxíku a chceli, aby nás zaviezol ku Karlovmu mostu, taxikár sa zatváril mrzuto, lebo vzdialenosť bola príliš krátka, neatrak­tívna. Preto som zmenil plán a navrhol, aby nás zaviezol pria­mo na Hrad, a odtiaľ sa peši pustíme cez Karlov most a potom metrom na nádražie. (Pochúťkou pre ostrých Slovákov bude, keď pripomeniem, že taxikár nás považoval za Bosniakov, mňa za mierne nebezpečného, a aby sa upokojil, občas zvolal do skla vedľa seba — Ty idiote, ty blbe — akoby mne, ale keby som sa nasral, tak by to malo patriť inému šoférovi na ceste vedl'a.) Musel som si stoj čo stoj tohto človeka získať, lebo sme mali hustými radmi áut pred sebou absolvovať dlhý a ťažký kus života. Nemal som v úmysle dokazovať mu, že moja reč je slovenčina, stačilo mi, že mi rozumie. Pýtal som sa ho, či berie aj slovenské koruny. Taxikár zareval — Ty blbe, a vyklo­nil sa z okienka, aby pohrozil prstom imaginárnemu protivní­kovi. Tým som vec považoval za vyriešenú.
„Keď budeme prechádzať mostom cez Vltavu, zastaňte, aby som sa pozrel na rieku," poviem.
„Ty idiote," zvolá taxikár, zabrzdí, až Zita zhíkla, ale nikde ničoho.
Poviem: „Nikdy by som nepredpokladal, že na pražských uliciach je toľko idiotov."
Nastalo ticho. O pár minút som zistil, že sa vezieme okolo Letenskej pláne, rieka bola dávno za nami.
„Hento čo je?" pýtam sa a ukazujem na veľkú modernú budovu.
„To je galerie," povie taxikár. Po chvíli, keďže sme museli zastať za kolónou, nám vysvetlil, ako štát daroval budovu národ­nej galérii.
Len čo sa zjavil Hrad, námestie pred bránou, stráže, turisti, zabudol som na taxikára a všetko mu odpúšťam. Možno ide o riadneho jakešovca, nie o Čecha. Na to Slováci nesmú zabudnúť, keď hodnotia českých taxikárov.
Zita platí českými peniazmi, dáva päťdesiat korún tringelt. Taxikár obracia bankovky, poviem:
„Ukážte mi tú päťdesiatkorunáčku, aká pekná," poviem a vyťahujem svoju peňaženku. „Je krásna, krajšia ako naša, ja si ju vezmem na pamiatku a vy si vezmite slovenskú, nech sa páči," dávam mu bankovku.
Taxikár zavrie buksu a nevšíma si ma.
Zita zašepne, ale ako dobrá herečka, aby to počul aj jake­šovec: „Nechce."
Vyliezame z auta a ja ešte pred dverami stále predstieram bosniackym žargónom úžas nad českou bankovkou a mávam ňou pred nosom Zite, ktorá ju odmieta.

Pri vojakovi hradnej stráže stojí chlapček a akísi turisti ho fotografujú: akt odňatia posvätnej vojakovej sily. Sila prejde na dieťa aj do fotografie, a takú snímku mám aj ja, stojí na nej moja desaťročná dcéra, vedľa nej ešte československý vojak v zelenej uniforme. Dnešný vojak, český, má akúsi rakúsko-uhorskú uniformu, niečo zriadenecké, a vojensky pôsobí iba svojou krásnou striebornou puškou. Zrejme ako ja vtedy, aj terajší fotografi si myslia, že vykonali niečo mimoriadne odvážne.
O chvíľu sme v Chráme. Plno turistov, aj s čapicami na hlavách, hoci sprievodca pri nich vykladá, aké veľké osobnosti sa pohybovali pod týmto stropom, a už len kvôli nim by bolo pekné sňať pokrývku hlavy. Ako si títo turisti len sami sebe škodia, keď sú takí liberálni! Zita, akoby vycítila ich hrubosť, padne na jedno kľačadlo, takže jej kabela klesne vedľa tela ako na Rembrandtovom obraze márnotratnému synovi, a zopnúc ruky ako anjel, so zavretými očami sa modlí. Idem dopredu, až k mrežiam pred hlavným oltárom. Duša prestane vnímať svoje telo, mňa, zamieša sa mi sem pocit spod Devína, keď som predvčerom pozeral na pohanskú Panenskú vežu. Ohnete hlavu dozadu, aby ste videli klenbu, rebrá, vzbudzujúce strach, a matéria, kameň, vyložený do výšky na počesť Boha a chrániaci ľud pred dažďom, stráca dimenziu váhy, nemáte pocit, že klenba je ťažká, naopak, vy ste ťažký, chceli by ste byť radšej hore, ľahký medzi kameňmi.
Zita sa ešte stále modlí, a preto idem k nej a potichu poviem: „Pomodlila si sa, Desdemona?" Kvitujem, že aj počas modlitby myslí na svet: kabelu nenechala na zemi, drží ju. Ideme zase ďalej.
Ideme popri vonkajších múroch — vidíme archeológov, cez nádvorie, a keďže je zima, ani nenástojím na tom, aby sme išli cez Zlatú uličku, odopriem si to potešenie, idem stále dolu, Zita mlčky za mnou, prechádzame okolo bývalého Domu pionierov, kde na nádvorí stojí socha holého chlapca, vzadu vo dvore je múzeum hračiek. Tam sa ideme zohriať, kráčame na druhé poschodie po drevených schodoch, ale vnútri je stisk, takže zase dolu.
Snažím sa prečítať latinský nápis, titul a celé meno cisá­rovnej a královnej českej Márie Terézie, ale stále kráčame, až sme pri dolnej bráne, kde stoja iní vojaci, aj sa zľaknú, keď prejdeme tesne vedľa jedného z nich, totiž toho vpravo, lebo som došiel spoza jeho chrbta. Pri múre iní cudzinci, pozera­júci na Prahu pod nami, a v kúte ohnutý žobrák, malebne ška­redo oblečený, iste s licenciou na toto vzácne miesto, jediný žobrák na Hrade, dostáva odo mňa päťdesiatkorunáčku a d'a­kuje po nemecky Danke. Je to hádam nejaká dohoda, súčasť licencie? Aby nasral Nemcov? Alebo si myslí, že som Nemec. Teda nevyzerám ako Bosniak...

Kráčame cez záhradu, kde ma zaujme mladý pár, záhrad­ník a záhradníčka, pekní červení, štúrajúci v tráve rýľom, a zase vojak, asi šarža, s rukami za chrbtom, ktorého sa pýtam, či môžeme prejsť až na koniec záhrady. Iste, povie. Vyjdeme nad iným múrom, zase vidíme vojakov spredu, tých prvších, z autobusu sa vyrútia nejakí Škóti v sukniach a s gajdami, za nimi iný autobus, kde turisti nastupujú.
„Ideme konečne obedovať," povie Zita. „Hrad sme videli, všetko je v poriadku."
Prudko sa zvažujúcou cestou sa púšťame, majúc na mysli azimut, Karlov most. Nedá sa nijako zablúdiť.
Vidím červeno-bielo-zelenú zástavu na majestátnom prieče­lí paláca a stisne mi srdce, lebo v prvom okamihu si myslím, že je to maďarské vyslanectvo — budova je taká honosná. Ale nie, ide o taliansku zástavu, vo vetre pokrútenú, takže farby, totožné s ma­ďarskou zástavou, nešli za sebou zľava doprava, ale zhora nadol.
Oproti je hračkársky obchod. Ľudové drevené hračky z celých Čiech zapĺňali regály — človek by ich kúpil všetky. Malý tank, aký som kedysi vedel aj sám urobiť z cievky na nite, stál 120 Kč. Prihliadnuc k faktu, že takú cievku dnes nezo­ženiete a že teda ide o starožitnosť, alebo si majster koliesko, kedysi predmet na vyhodenie, musel vyrobiť sám.
„Tu poďme, U Napoleona sa najeme," povie Zita.
Ideme. V malej krčmičke na stenách samé napoleonské motívy, sám cisár ako generál na koni zaberá jednu strednú stenu, iné obrazy sú menšie, aj veľmi maličké. Sadáme si a ob­javí sa čašník. Vedľa Nemci pijú pivo z vysokých krígľov — je ich asi desať, takže zabrali celý kút — otec, matka, tri veľké deti, ich manželia alebo manželky, ich vnuci a všetko dobre živené a zdravé, bez komplexov, bez toho známeho strachu, s akým berie Slovák v cudzine jedálny lístok a nesústreďuje sa na jedlo, ale na ceny.

Prešla mnou ospanlivá a lyrická vina, až neha, keď som videl tú bohatú rodinu, konzumujúcu české pochúťky, a spo­menul som si na nezabudnuteľné Nemky, ktoré som nedávno stretol na Kobyle, asi dvadsaťročné, prekvapil som ich v altán­ku, kde sa holé opaľovali. Ani im nenapadlo, aby sa ma zľakli, a ďalej debatovali, zrejme predpokladali, že na Slovensku niet sexuálnych maniakov a impulzívnych vrahov, ktorí, keď zhliad­nu holú ženu, buď ju zabijú, alebo najprv znásilnia, alebo inak, v inom poradí. A máme takých, máme všetko.
Vždy v cudzine, ako som sa dozvedel, Nemci radi pred­stierajú, že sa cítia ako doma, a teda sú uvoľnení a neboja sa, no v skutočnosti sa boja.
Zita ovoňala mäso, ktoré čašník konečne priniesol, a vyhlá­sila, že to je bravčové, a nie kurča. Povedal som, aby to výni­močne zjedla a zniesla menšiu koliku, ak už ju môže dostať, len nech sa pred Čechmi nevyťahuje svojím jemným čuchom. Moje jedlo bolo absolútne dobré, ani by mi nenapadlo, aby som uva­žoval o spôsobe jeho prípravy — niet nikde zdravého mäsa, všet­ko je rádioaktívne, už to musíme nejako prežiť.
Čašník odniesol porciu do kuchyne a kuchár ho uistil, že mäso je kuracie. Zita ho nezjedla, ľutoval som ju. Bude hlad­ná. Ďobkala kúsky prílohy a oblohy, ale zrejme bola natoľko rozrušená kuchárovým verdiktom, pravdu povediac, že ani tie kúsky už nepovažovala za dobré. (Dodávam, že v Bratislave, kde ju poznajú, ako som spomenul, by čašník určite jedlo vy­menil, aj keby kuchár mal pravdu.)
Vznikla debata o tom, čo je viac nóbl, vrátiť jedlo, alebo zjesť. Povedal som jej príklad z histórie, keď akýsi cudzinec na francúzskom dvore, nejaký Arab, vypil pri obede z misky vodu, ktorá bola na umývanie prstov, a aby ho francúzsky kráľ rehabilitoval pred svojimi dvoranmi, vypil aj on svoju misku na umývanie prstov — a nič sa mu nestalo. Zita poznamenala, že to môže byť iba výmysel nejakého francúzskeho spisova­teľa (narážala na moju profesiu?) a v skutočnosti by sa nič nebolo stalo, keby tú vodu ani nevypil. Iste si to sluhovia všimli, povedal som, kráľ musel Araba zachrániť.
Zita však mala pravdu, lebo obed platila. (Dúfam, že jej to Slovkoncert preplatí.)

Ďalej sa spúšťame ku Karlovmu mostu. Pri Chráme svätého Mikuláša, impozantnom v inom zmysle, sme kúpili hračku — sliepočku.
Všade plno obchodov, všetko lesklé a nové, chodníky plné turistov, celé guče zastavovali a obracali hlavy podľa pokynov sprievodcu, iné guče ich hneď vystriedali, alebo sa na chvíľu aj zliali dokopy, a uprostred, po ceste, skoro bez zvuku premávali úžasné zahraničné autá, kde-tu stál človek s nejakým plagátom, pozvánkou na koncert, iný, určite Pražan, čítal noviny a fajčil, videl som ďalšieho žobráka-huslistu, ten mal na zemi klobúk (hradný, vzorový žobrák bral peniaze do ruky).
Na predmostí Karlovho mostu vystavujú výtvarníci svoje diela — niečo medzi gýčom a remeslom, obrazy Prahy, Vltavy, Hradu, rôzne ozdoby a medailóniky, ale uprostred mostu úra­dy obchod zakázali, takže som sa mohol pokochať pokojnou hladinou Vltavy. Vidím prichádzať z opačnej strany krásavicu Sašu Jaremenkovú, dvíham ruky k nebu a som si istý, že bude s nami cestovať do Bratislavy, ako tvrdila včera. Ale rozhodla sa, že sa jej ešte nechce. Ako donchuan som jej potichu pove­dal, že mi bude vo vlaku bez nej smutno, lebo so Zitou sme sa zatiaľ ešte nepohádali a je isté, že hádka musí nastať, lebo som ju hrozne drezúroval svojou spisovateľskou logikou, musela ma stále poslúchať a iste v rýchliku už vybuchne a vzbúri sa. Saša ma brala ako svrčka, čo si hudie svoje, nepresvedčil som ju, aby išla domov.
Zita si všimla moje rozrušenie a poznamenala, že Saša je tlstá, hoci pekná.
Peši sme došli až na Václavák, lebo stále ma čosi na ulici zaujímalo — a až tam sa nás ujal dobrý taxikár, trikrát lepší ako ten predošlý, veľmi slušný pán, ten hneď začal nadávať na bývalý režim, a keď som mu prikyvoval, bol ochotný vysvetliť aj čudné správanie toho vykrikujúceho kolegu. Škoda — poznamenal, že sme si nezapísali jeho číslo, bol by ho zotrel.
Keďže Hlavní nádraží sa opravuje, museli sme na Hungariu počkať v Holešoviciach. Tam už bol len malilinký konflikt, keď sa Zita pýtala čašníka staničnej reštaurácie, či je to jediná reštaurácia v tomto okolí. Rozzúrený muž zareval, že áno, áno, jediná. Zabudli sme, že už nie sme v Prahe, ale na vidieku...
Čím sme boli bližšie k Bratislave, tým som bol smutnej­ší. Očakával som v Prahe väčšiu parádu s našimi osobami. Nevedel som sa s tým zmieriť.
Ale keď nočným Záhorím rýchlik vletel do chotára Nová Ves, keď ozvena vrazila do okien jeho hrmot, lebo letel okolo múrov tehelne v Novej Vsi (oblasť a rajón, ktorý opisuje iný novoveský spisovateľský tím), keď som videl desaťposchodové novoveské vežiaky a hmlu nad nimi, takže vyzerali ako mra­kodrapy, a za nimi, ako Kalvária, ale Kalvária víťazstva, trčala Skala, tá Lebka, pod ktorou je Slovinec, keď som videl bielu kocku vodovodnej nádrže na Skale, o ktorej hovorím, a vzá­pätí to všetko zmizlo a ocitli sme sa v tme Lamača, prejdúc údolím, kde sa skončila Lamačská bitka, prosto zase jedna skúsenosť pre starca, motajúceho sa po svete a trápiaceho sa, ako pochodí na Božej asentírke, pred tvárou večnosti.

Za snom sen

Človek by stále chcel peniaze, ale napokon ani nevie, čo by urobil s takou sumou, o akej sa Hede snívalo, keď si kúpila dva žreby: mohla by vyhrať až stotisíc korún — prémiu — a okrem toho ešte nejaké menšie výhry. Tie dva žreby, dokopy za dvadsať korún, vlastne boli akousi vstupenkou do sna, ktorý sa začal v električke a skončil niekedy v noci, keď už bol celkom zdrvujúci a strašný.

Celá poviedka

Niečo sa musí stať

Keď sa náš hrdina vrátil domov z krčmy a sadol si na posteľ, počúvajúc ženin dych začul kdesi v najhlbšej hĺbke svojej duše otázku: „Majú ťa v krčme radi?“ A hlas odpovedal: „Hej, radšej ako žena, ktorá tu spí.“
Myšlienka sa stala veselou a v tejto nálade náš hrdina zaspal. Vo sne omladol o tridsať rokov, mal teraz desať rokov, bol Šuhajkom a volal sa Janíčko. Keď sa prebudil, bol nahnevaný na seba aj na všetkých, s ktorými dnes besedoval. Hovoria stále to isté, tak ako on, ale to nie je najhoršie. Keď sa hovorí stále to isté, vyzeráme stále takí istí, bez ohľadu na skutočné zmeny.

Celá poviedka