Poviedky Rudolfa Slobodu

ZA SNOM SEN

Človek by stále chcel peniaze, ale napokon ani nevie, čo by urobil s takou sumou, o akej sa Hede snívalo, keď si kúpila dva žreby: mohla by vyhrať až stotisíc korún — prémiu — a okrem toho ešte nejaké menšie výhry. Tie dva žreby, dokopy za dvadsať korún, vlastne boli akousi vstupenkou do sna, ktorý sa začal v električke a skončil niekedy v noci, keď už bol celkom zdrvujúci a strašný.
Heda nekupovala žreby pravidelne, len keď sa naskytla príležitosť. Musela mať nazvyš tých dvadsať korún a musela práve prechádzať okolo miesta, kde niekto predával žreby.
Heda má tridsať rokov a je slobodná matka. Býva u sestry, ktorá nemá deti, zato dobrého a milého manžela okolo štyridsiatky, sestra Anička má štyridsaťdva. Zavše si Heda myslí, že manželia nemajú deti práve preto — lebo Anička je staršia. A tak je Hedino dieťa, päťročná Zuzka, rozmaznávané strýkom i tetou, a preháňané mamou. Dieťa to berie tak prirodzene ako iné deti. Otec im kamsi zmizol, nejestvuje, nikto po ňom netúži.
Hovorím, len niekedy, zriedka sa našej hrdinke vidí život strašný, zväčša ju baví aj práca, aj domácnosť, aj vlastné myšlienky a túžby. Je presvedčená, že keby vynaložila trochu námahy na získanie milenca a prípadne manžela, nemusela by sa trápiť ani týždeň.

Kúpila si žreby preto, lebo sa naskytla príležitosť. Dostala výplatu — červená od horúcej vody a od huby, ktorou sa vydrhla — spokojná s novými topánkami — vyšla z továrne. Slnko bolo príjemné, hoci tí, čo išli po ňom dlhšie ako hodinu, vyzerali umdletí a ospalí. Ona však čakala po zmene v rade pri pokladni, kde dul prievan, voňavý ako čerstvé noviny, hoci tá továreň nebola tlačiareň, ale baliareň. Tam ju aj trocha striaslo. Vonku nebolo ani pamiatky po vôni, vetra nikde, zato veľký hurhaj. Muži s rozopnutými sakami išli na druhú zmenu, a keby ste chceli od nich čo len jedno slovo viac, než vyžaduje pozdrav, roztrpčili by vás zahundraním nadávky.
Na zákrute pri pivovare predával muž v slnečných okuliaroch žreby. Keď išla okolo neho Heda, práve chcel cenné papiere ponaprávať. Zbadal na žrebe jej prst a neodvážil sa zdvihnúť zrak skôr, kým nezačuje zreteľne vyslovenú žiadosť. Heda si žreb prezrela, skryla a skoro súčasne vytiahla peniaze. Muž jej vracal drobné a vtedy sa jej zachcelo kúpiť si ešte jeden. Muž prikývol, ale nie akoby bol spokojný, ale iba ako uzrozumený. Vybrala si a išla ďalej. Ešte nezačala o výhre rozmýšľať. Ťah má byť už zajtra. Pomyslela si len, že bude otravné prezerať celú žrebovaciu listinu.
O niekoľko minút vošla do cukrárne a sadli si za voľný stôl. Nesmelo sa poobzerala po ostatných návštevníkoch a čakala na obsluhujúcu. Tá prišla a počula objednávku — skromnú — malinovku a kokosovú tortu. Slečna odišla, akoby to išla zradiť. Heda vždy mala v cukrárni pocit viny — ale o tom sa nebudeme rozpisovať...

Z cukrárne išla do obchodného domu. Vyviezla sa výťahom na posledné poschodie a potom pomaly prezerala všetok tovar s úmyslom, že musí kúpiť bábiku pre Zuzku. O niekoľko minút mala ruky plné balíčkov a bola nervózna. Vošla do električky, dostala miesto od akéhosi gavaliera, obrátila zrak na ulicu, kade kráčali peši oboma smermi celkom nezaujímaví ľudia. Tento fádny a každodenný pohľad, ale i túžba trocha zmeniť neporiadok v taške medzi tovarom, ju vniesli do prvej fázy jej výherného sna. Povedala si, že sa nesmie pri najvyššej výhre príliš zaradovať, aby nedostala infarkt. (Ale nepomyslela si, že by umrela! Len by sa prezradilo, odkiaľ má toľko peňazí a sestra by považovala za prirodzené, že jej požičia aspoň tretinu — takých dvadsaťtisíc.)
Videla sa, ako pokojne, bez chvatu, vchádza do sporiteľne a vybavuje všetko, aby sa dostala k peniazom, ktoré vyhrala. Hovorila by len nevyhnutné veci, a keby stretla niekoho známeho, ani by jej nenapadlo, aby hovorila pravdu. Proste by sa zhovárali o niečom inom.
Len čo by dostala peniaze, informovala by sa, či ich môže dať na vkladnú knižku na heslo. Domov by sa vrátila akoby nič. Ale prezrela by si inzeráty, kde predávajú domy... Pravda, pekná výhra by bola aj takých deväťtisíc... Tu sa Hede zjavila pred očami konkrétna klobása a niekoľko fliaš šampanského a výlet lietadlom kamsi, kde je plno národa... vzala by aj Zuzku. Ale tá by sa možno nevedela radovať z výhry. Je celkom malá a ani nemá poňatia, aké zásoby žuvačiek by sa dali zaopatriť za deväťtisíc korún. Keby jej kúpila za sto korún žuvačky, možno by to stačilo na najväčší možný úžas... Najkrajšie by bolo to nepreberné množstvo bielizne. Keby mala z každého druhu dvadsať kusov, nemusela by pol roka prať... No potom by musela mať veľký bielizník. Aj tak by prala. Je však pekný pocit, keď človek vie, že nemusí práve teraz.

Už pri týchto myšlienkach mala túžbu: odcestovať kamsi navždy. Ale táto túžba nebola zreteľná, nebolo za ňou nijaké farbivo, nijaké tvary. A ešte: vedela, že keby vyhrala, ktosi by to pocítil ako pomstu.
Zmes týchto predstáv nebola nepríjemná, lebo Heda aj pri hodnotení života po výhre bola stále v bode, keď má peniaze ešte stále v peňaženke. Hoci o nich uvažovala ako o možnosti, stali sa reáliou, len čo vyrátala, koľko tovaru by si kúpila. Keď sa potom zase vrátila a uvedomila si, že peniaze nemá, tešila sa, ako o chvíľu zas môže rozmýšľať o všeličom, čo peniaze umožňujú. Nemohla rozmýšľať o putovaní bankových úradníkov kamsi na Oravu, kde sa má žrebovať, nemôže prinútiť osud, aby jej dožičil výhru, nemôže si predstaviť, ako ktosi vyťahuje z bubna papierik s jej číslom a sériou... Na to boli pevné zákony. Tam nič nezáviselo od jej vôle a chute.
Z električky má celkom blízko domov. Zas mala starosti s balíčkami, zabudla na lotériu.
Ale doma, keď odovzdávala sestre peniaze na stravu, a aj potom, keď dávala hračku Zuzke, nezanikli celkom jej sny. Všetci sa jej zdali trocha smiešni. Vážne brali tie stovky, čo sa dali zarábať bez toho, aby ich človek dlho prehŕňal v rukách, vážne sa radovali z výplaty, vážne zjedli nadmerné množstvo jedla ako pri každej výplate, keď človek už nemôže ani vidieť banán, ani slaninu, ani zákusok, a keď má človek chuť povedať niečo urážlivé, aby sa akosi uvoľnilo to hriešne jednorazové nasýtenie, nedôstojné a nezdravé, vtedy si človek uvedomuje, že ani nie je schopný protirečiť nejakému psychológovi v televízii, ba rodina sa pár sekúnd postojačky porozpráva o výchovných problémoch.

Zapadá slnko, je chladno, človeka ide trafiť šľak... Heda si sadá za stôl a pozoruje dcéru. Tá sa nenudí. A Heda si zrazu pomyslela: však to je vlastne všedné, tá výplata. A pomyslela si to prvý raz v živote, a vôbec nie v súvislosti so žrebmi, tie jej len umožnili myšlienku vyriecť... Tie žreby, to bola akási tupá forma odmeny, inakšia ako za robotu, ale forma, ktorá nevylučovala náhodnosť zo sveta. Potom jej napadla druhá myšlienka: že vyhrať v lotérii je akési nežnejšie ako zarobiť peniaze v továrni... alebo tak nejako... vyhrať v lotérii, to je ako nájsť si pekného a milého muža. Áno. Neslobodno sa domnievať, že Heda v týchto myšlienkach ani raz nezavadila o túto stránku. Bolo to len okrajové, ako každý deň, ba možno ešte menej ako okrajové. Takú výhru by si totiž zaslúžila — veru tak.
Čas sa vliekol. Nie a nie sa rozhodnúť, čo a ako. Dcéra sa už vyzliekla a odišla do kúpeľne. Tam sa holil strýko. Dokiaľ sa oholí, môže natiecť do vane teplá voda. Zuzka vošla a pustila vodu. Potom sa vrátila a vliezla pod paplón, bolo jej zima.
Heda si ustlala a obliekla si nočnú košeľu. Zuzka zažala lampičku a hrala sa s rohom paplónu: hovorila tomu rohu: „Tak ty budeš so mnou spať. Dobre? Kde máš hlavičku? Ja hneď prídem, ty zostaneš pekne-krásne na svojom mieste a ani nemukneš. My máme ešte veľmi veľa roboty. Teraz sa pekne-krásne zohni a lež. Ja ti dám!"

Strýko vyšiel z kúpeľne. Heda išla zastaviť vodu, posadila dcéru do vane. Tá sa hneď obrátila na brucho a začala plávať. Vyfukovala vodu z úst a srdnato zaberala nohami, na ľavú trocha zabúdala. Heda položila na práčku huňatý uterák a podala dcére mydlo.
O desať minút už ležali obe v posteli, otvoreným oknom priletovali posledné zvuky. Kdesi v diaľke, pomaly a iste, sa osud pričiňoval, aby Hedin sen nevyšiel naprázdno... Tak si to predstavovala... Potom zaspala, snívalo sa jej o čomsi celkom inom. Keď sa trocha prebrala, bola odpočinutá a povedala si: „Tá nežnosť, však si ju zaslúžim. Keby som vyhrala deväťtisíc, kúpili by sme si psa."
Keď zaspala po druhý raz, sníval sa jej parádny sen. Už robila kdesi celkom inde. Niektoré kamarátky však tam boli s ňou. Mali loď. Na lodi zmrzlinár so svojou ženou predával zelenú zmrzlinu za doláre. Vyrobili toľko zmrzliny, že zavše ju naložili na záchranný čln a odvážali preč. Kormidelník... mal stále hlavu vzpriamenú, brada sa mu menila podľa toho, ako vchádzali do tieňa... Išli po vode, ale súčasne to bola aleja. Stromy nemali nijakú farbu, ale ich tiene boli pomarančové a zelené.

V kajute, na širokánskej posteli, spala s príjemným mužom, ktorý bol sirotou.
Tento sen si zapamätala. Zobudila sa po ňom, a keď zase zaspala, nesnívalo sa jej už nič.
Ráno bola veľmi nahnevaná. Vlastný mozog takto človeka klame. Veď všetky reči, čo sa vo sne dejú, sú naším výplodom, nijaké proroctvo. Aby nezobudila dieťa, potichu si ustlala a bez raňajok išla do práce. Svojmu kolegovi, ktorý sedel za vŕtačkou už skoro desať minút a fajčil, povedala: „Čo sa ti snívalo?" Chlap sa pohýbal od radosti, že sa má s kým porozprávať. Pravda, vôbec nič si zo sna nepamätal. Heda išla ďalej, chlap jej s úsmevom pohrozil, zdvihol sa a otvoril skrinku na náradie. Keď už mala okuliare a zapálila plyn na konci pištole, zacítila na ramene ruku. Ten chlap, čo sa ho pýtala na sen, povedal: „Snívalo sa mi o tebe." Nevidela mu do tváre, a cítila, ako sa chlap smeje, akoby chcel ospravedlniť takú nehoráznosť. Aby zahnal reč inde, nadvihol kus železa, ktoré išla Heda rozpaľovať, a starostlivo ho podložil. Heda vyrovnala plameň a bez slova ho priložila k vyznačenej čiare. Chlap ešte niekoľko minút — už vážny — stál pri nej a potom sa vrátil k vŕtačke. V sykote plynu sa ozývali akési rytmické výroky, ako keby ktosi skandoval krátke heslo.

Hoci v tento deň bol ťah, ešte nevedela nič o výhre-prehre... Zasnívala sa. Za stolčekom dnes nikto nestál — no muž, čo predával žreby, ako nejaký tieň, ako halucinácia rozdeľoval hotové peniaze s takou istou vážnosťou, ako včera predával žreby. To miesto vyzeralo ako kabát, ako kabát veľmi známeho človeka, čo má už taký nezmazateľný a nezameniteľný tvar, že vidíme človeka-vlastníka, ako pokojne a nehybne vypĺňa formu svojho kabáta.
Takéto sny máva skoro každý majiteľ žrebu, ale Heda, ktorá ich pravdaže mávala tiež, si tentoraz kúpila žreby vo zvláštnom rozpoložení. Jej duša v tieto dni prahla po niečom, čo by vyslovilo nádej. Mohli by to byť vtáky letiace doprava, keby Heda poznala významy týchto symbolov; mohla to byť hviezda, zvuk; to nevedela rozpoznávať. Len blažený sen v nej vzbudil jasné nádeje, a to zreteľné. Keď má človek nádej, nemôže sa neradovať. Má teraz dve možnosti: buď nevyhrá nič, a teda bude žiť ako doteraz, alebo vyhrá veľkú sumu, a bude žiť inak. Ak máme tie dve možnosti, môžeme sa tešiť viac, ako keby sme mali len tú prvú. Ale toto nebolo rozpoloženie, to hlavné — podstatné. Hlavné: mohla by dcére povedať, koľko príkorí pretrpela. Teraz jej ,to ešte nemôže povedať, lebo tie príkoria sa príliš neodlišujú od jemných pokorení terajších. Musí predsa prísť nejaký impulz, zmena, po ktorej by mohla dcére začať rozprávať o svojom ťažkom živote. Lebo Heda sa niekedy aj bála. Keby zomrela, dcéru by si vzali švagrovci. A tí by ju naučili, ako zabudnúť na matku. Zuzka by iste veľmi trpela. A ak Heda nechce zomrieť, kvôli dcére teda, tak aj preto, aby dcéra videla matku dospelá... ale ani to by nebolo to hlavné... asi tu nie je nič hlavné. Všetko by sa dalo zameniť niečím iným.

Takéto myšlienky ju prenasledovali po návrate z mesta. Dcéra je pod oknom na dvore s inými deťmi; vyvádzajú a pištia, a o sekundu nastalo ticho, akési dohadovačky, po ktorých zas prepukol piskot a vreskot.
Na druhý deň otvorila noviny a začala študovať žrebovaciu listinu. Sústredene sa hrabala v číslach, snažiac sa nepozerať na svoje žreby. Ich čísla boli ľahké, zapamätateľné, ale nie zase také ľahké, aby mohol človek hneď začať vykríkať pri dojme, že vyhráva. Musela sa znova pozrieť na čísla. Heda si pomyslela (ako každý iný): Doparoma, len o jedno číslo som bola vedľa. A bola. A to ako pri prvom žrebe, tak pri druhom. Bolo pre ňu uľahčením, keď nenašla nijaké zhodné číslo. Nevyhrala ani desať korún. Nechala noviny na lavičke a išla popri vysokých secesných domoch nadol, na námestie, kde sa možno stretnúť s priateľkami, a ak nie s nimi, tak tam možno stretnúť celkom neznáme dievčatá v krásnych šatách, ale i chlapcov a vojakov, čo radi pozorovali tento ruch možno tak ako Heda. Povedala si: „Možno nebolo treba toľko snívať. Ale za tých dvadsať korún to stálo. A keby aj nie... a inokedy si kúpim žreb bez túžob, hneď ako začnú predávať, a radšej naň zabudnem... radšej zabudnúť. Ale keby sa vrátil zas taký deň, keď by som dokázala takto snívať, aj tak by sa oplatilo kúpiť žreb. Je to už tak. A ani neviem, či beztak nepôjdem domov a nepoviem Zuzke, že všetky hlúposti na svete zapríčiňuje nejaký skrytý bôžik... Šťastie... šťastie? Možno. Rada by som vedela, komu ten škriatok slúži. Mne nie. Ale aj mne. Niekedy aj mne. To zas nemôžem povedať, že mne nie."

Prešla rýchlo námestím, vrátila sa. Uprostred námestia — a bolo to veľké námestie (štvorcové a skoro každý druhý dom poschodový a skoro každá tretia budova kostol a každá štvrtá budova úrad alebo obchod, v prostriedku stála socha a fontána, okolo fontány rástla zelená tráva, tam sa pásli pávy), a nie len veľké, ale aj významné, plné tabúľ a búst, takže vyzeralo skoro ako kovové — uprostred tohto námestia, nie však pri fontáne, lež pred jedným obchodom, sa Heda opäť zastavila a zamyslela. Pozerala do výkladu a nos sa jej lascívne ohŕňal o sklo, raz hore, raz dole... Povedala si: „Raz, keď dosiahnem taký vek, že moja koža bude celkom nanič a dcérina práve najkrajšia, urobíme niečo väčšie. Niečo nás obe napadne. To zvyčajne napadne človeka samo od seba. Len musí chcieť, aby mu to napadlo, s tým si starosti nerobím. Nie dom, ani útek..."
Sadla si potom k fontáne na lavičku, a skôr než zatvorila oči, zaleskla sa jej v nich tuhá modrá farba pávích pier, a zaleskla sa tá farba akoby blesk z jazera, alebo tak nejako. Potom privrela oči. Jej jemný nos, nos s hrbolčekom, ktorý jej niekedy zavadzal a zdal sa chybou krásy, a jej takisto krásne čelo, trocha vertikálnejšie, než aby mohlo byť ideálne, znehybneli súčasne so znehybnením ostrých pier, fialových, zblízka tuho-čiernofialových. Ten relatívny pokoj bol výrazom náhleho príchodu sna. Sen, ovplyvnený trblietaním svetiel odrazených z okenných tabúľ, vošiel priamo do deja. Hoci bol krátky, bol celkom zreteľný. Zaniesol mladú ženu na sekundu kdesi inam, po prebudení sa nevedela rozpamätať kam, ale celkom niekde inam — takže sa ten sen podobal svojou silou krátkej smrti — a prebudenie potom zmŕtvychvstaniu. Keď si Heda zopakovala v duchu tento sen, usmiala sa a zase prešla námestie tým istým spôsobom ako predtým a potom išla domov, možno tou istou cestu, ako sem prišla.

Jášovské škovránky

V sobotu 15. októbra som bol už od rána nepokojný, lebo na druhý deň ma čakala cesta do Prahy, mal som sa tam zúčast­niť besedy o hre Armagedon, a spolu so mnou aj herečka Zita. Ona vlastne besedu zorganizovala. Údajne ju oslovili dve sleč­ny úradníčky po zhliadnutí hry a zatúžili po besede s autorom aj s ňou. Poznám prácu v takýchto kultúrnych inštitúciách, kam sa každý týždeň musí zohnať nejaký umelec alebo umelec­ké teleso či aspoň niekto kultúrne angažovaný, človek, muž alebo žena, a títo ľudia, tak trocha akoby z iného sveta — nie iba preto, že sú zo Slovenska, ale hlavne z tej kultúry majú niekoľko hodín zabávať, vzrušovať, potešiť, poučiť a ukojiť bese­dujúcich, poslucháčov, obecenstvo.

Celá poviedka

Niečo sa musí stať

Keď sa náš hrdina vrátil domov z krčmy a sadol si na posteľ, počúvajúc ženin dych začul kdesi v najhlbšej hĺbke svojej duše otázku: „Majú ťa v krčme radi?“ A hlas odpovedal: „Hej, radšej ako žena, ktorá tu spí.“
Myšlienka sa stala veselou a v tejto nálade náš hrdina zaspal. Vo sne omladol o tridsať rokov, mal teraz desať rokov, bol Šuhajkom a volal sa Janíčko. Keď sa prebudil, bol nahnevaný na seba aj na všetkých, s ktorými dnes besedoval. Hovoria stále to isté, tak ako on, ale to nie je najhoršie. Keď sa hovorí stále to isté, vyzeráme stále takí istí, bez ohľadu na skutočné zmeny.

Celá poviedka